Gašová vápenka

Vápenkárstvo bolo v údolí Hornádu rozšírené už v časoch Rakúsko-Uhorska. Kvôli bohatým náleziskám vápenca a blízkym lesom, ktoré poskytovali drevo na pálenie, tu boli na to ideálne podmienky. Tejto doplnkovej činnosti sa venovali mnohí miestni gazdovia, aby si trochu privyrobili. Svoje malé zemné vápenky si robili na svojich pozemkoch, často na koncoch svojich záhrad. Až po prijatí živnostenského zákona v roku 1924 bola táto činnosť obmedzená, pretože na pálenie vápna bolo treba živnostenský list a príjem z jeho predaja sa zdaňoval. Iba málo vápenkárov pristúpilo na tieto podmienky. Jedným z nich bol Ondrej Gaš, ktorý si neďaleko Kysaku zriadil väčšiu vápenku. Vápenec do nej dovážal na vozíkoch po koľajniciach priamo z lomu. Počas mnohých rokov podnikania tu vybudoval niekoľko pecí. Niektoré vydržali kratšie, iné dlhšie. Posledná pec z tejto vápenky sa nám zachovala až do dnešných dní. Jej kapacita bola 300 q vápna a aby malo požadovanú kvalitu, muselo sa páliť tri dni v kuse.